10 fascinujúcich príbehov detí, ktoré sa stratili.

765

Dôvodov, prečo môže niekto zmiznúť, je mnoho, vrátane duševnej choroby, nedorozumenia, nešťastia, domáceho násilia alebo toho, že sa stal obeťou trestného činu. Nie všetky dôvody sú však také dramatické. My vám dnes prinášame 10 zábavných príbehov ľudí, ktorí sa stratili ako deti.

1. Mal som tri roky a našli ma pred miestnym obchodom v nohaviciach, veste a kabáte, ako spím o piatej ráno v mrazivom daždi s dvoma pencami v ruke. Čakal som, kým otvoria obchod, aby som si mohol kúpiť sladkosti.

candy child photo
Photo by homar (Pixabay)

2. Keď som bol mladší, vedľa nás býval jeden otravný chlapec, ktorý sa rád potuloval po susedstve a pozýval sa do domov iných ľudí typickým spôsobom 90. rokov. Jedného dňa prišiel ako zvyčajne bez ohlásenia a chcel sa hrať Star Fox 64, takže ma mama prinútila, aby som ho zabavil. Asi o hodinu neskôr prechádzala susedstvom hliadka policajných áut so zapnutými sirénami. Ukázalo sa, že ten malý čurák rodičom nikdy nepovedal, že ide von (mal asi 11 rokov), tak zavolali policajtov a povedali, že sa stratil. Každopádne keď videl cez okno policajtov, hneď vykríkol: „Už zasa…“ a potom si vzdychol a odkráčal domov. Odvtedy sme ho už nikdy nevidel.

boys gaming photo
Photo by imagesbyk2 Photography

3. Keď som mala štyri roky, na niekoľko hodín som zmizla. Rodičia sa zľakli, chodili od dverí k dverám a pýtali sa susedov, či ma náhodou nevideli. Nakoniec zavolali políciu. Pred zmiznutím som dostala výbuch hnevu a odišla do svojej izby. Nakoniec som zaspala natlačená na zemi medzi posteľou a stenou, pričom som mala na sebe prehodené vankúše. Policajt mi prísne dohovoril. Rodičia boli trochu rozrušení. Nebola to moja chyba, som majsterka v schovávaní sa.

pillows photo
Photo by ambermb (Pixabay)

4. Mal som asi 6 rokov a jedného dňa som sa hral vonku. Asi 4 km od nášho bydliska sa nachádza zoologická záhrada a ja som sa rozhodol, že tam pôjdem. Tak som tam išiel, sám, bosý, v pyžame. Keď som tam prišiel, vedúci zistil, že som sám, a telefonicky sa spojil s rodičmi. V skutočnosti si z toho veľa nepamätám, ale je to celkom zábavné.

kid in zoo photo
Photo by cely_ (Pixabay)

5. Keď som mal asi 8 rokov, rodičia poslali mňa a mojich 4 súrodencov do letnej školy. Jedného dňa som čakal na rodičov, aby ma vyzdvihli vonku pri školskom ihrisku, ako to robia bežne. Zvyčajne moji súrodenci čakali so mnou, ale nikde som ich nemohol nájsť, tak som si sadol na chodník a čakal. Po viac ako hodine čakania prišli rodičia so všetkými mojimi súrodencami a autom plným nových hračiek z Toys R Us. Až keď rodičia zobrali mojich súrodencov na nákupy, uvedomili si, že im chýbam. Zastavili a povedali mi, že im je to ľúto. Nikto mi však žiadne hračky nevybral… syndróm stredného dieťaťa.

car full of child photo
Photo by Norexy_art (Pixabay)

6. Keď som mal jeden alebo dva roky, rodičia usporiadali na dvore každoročnú oslavu dňa nezávislosti. Bolo teplo a bolo tam veľa príbuzných, tak prečo by sme nemohli mať vonku malé dieťa? No kým sa nikto nepozeral, dostal som sa do lesa za domom. Bol som preč asi hodinu a v istom momente si to moji rodičia všimli a začali ma hľadať (dokonca zavolali políciu). Nakoniec som vyšiel z lesa visiaci za oblečenie z tlamy nášho psa. Rodičia mali toho psa veľmi radi :)

dog with child photo
Photo by Darkmoon_Art (Pixabay)

7. Keď som mal štyri roky, večerali sme v čínskej štvrti s inou rodinou. Spolu 5 detí. Keď sme po večeri prechádzali cez ulicu, držali sme sa za ruky vo veľkej reťazi. Môj starší brat sa pustil. Keď sa rozsvietila zelená, všetci prešli na druhú stranu, ale ja som zostal na chodníku – pozeral som sa z okna do holičstva, kde nejakému chlapovi holili hlavu – stále si tú scénu viem predstaviť. Keď som sa konečne obzrel, všetci boli preč. Začal som plakať. Prišla ku mne skupinka tínedžerov a spýtala sa ma, či som sa nestratil. Povedal som, že áno. Vysoký chlapec ma vzal na plecia a zamieril dolu ulicou. Ostatné deti sa rozdelili a išli rôznymi smermi. Zašli sme za roh a ja som uvidel svojho otca. Zbledol a rozbehol sa k nám. Chlapec ma zložil na zem. Vysoký chlapec otcovi vysvetľoval, čo sa stalo a ten sa naň ho vrhol a objal ho. Po rokoch mi otec povedal, že keď v tú noc prvýkrát zaparkoval v meste, videl okolo seba rovnakú skupinu detí a tušil, že je to gang. Bol v rozpakoch a snažil sa potom menej odsudzovať. Chcel by som sa tým chlapcom poďakovať. Bolo to už dávno.

child photo
Photo by cherylholt (Pixabay)

8. Mal som asi 5 rokov, keď som bol s rodinou mimo mesta a prespávali sme u tety. Konal sa tam obrovský festival country hudby. Mňa a mojich bratrancov strážila nejaká tínedžerka, kým išli dospelí na ten festival. Opatrovateľka sa správala ako mrcha a nepustila ma do domu, aby som si odskočil. Pustila ma len na vonkajší záchod. Povedal som jej, že ak ma nepustí dnu, utečiem. Nepustila ma dnu, a tak som utiekol bosý v pyžame so supermanom… Bol som preč asi 8 hodín. Zastavilo pri mne auto a tri ženy sa ma spýtali, či nepotrebujem pomoc … tie tri dievčatá boli Dixie Chicks….našli ma a zavolali políciu. Polícia dokonca po mne vyhlásila pátranie.

superman child photo
Photo by Ivan Radic

9. Keď som mal desať rokov, raz v noci som začal chodiť v spánku. Odomkol som vchodové dvere a išiel som sa prejsť po okolí. Prebudil som sa o niekoľko hodín neskôr uprostred ulice, bosý, v slepej uličke, v ktorej som nikdy predtým nebol. Vydesilo ma to na smrť. Skončilo to tak, že som bežal ulicami, kým som nenašiel cestu domov. Moji rodičia ma hľadali všade naokolo. Po tom všetkom mi dali na dvere zámok, takže som už nemohol chodiť na polnočné prechádzky.

unknown street photo
Photo by Harmony412 (Pixabay)

10. Keď som mal 5 rokov, stratil som sa vo výťahu v našom paneláku. Zabudol som, na ktorom poschodí sme bývali a aké bolo číslo nášho bytu. Vo výťahu som strávil sedem hodín, a keďže sme sa do budovy práve nasťahovali, nikto ma nepoznal. Takisto som bol príliš hanblivý na to, aby som niekoho požiadal o pomoc, a nevedel som, že na prízemí je zoznam. Okolo piatej večer nastúpil do výťahu chlapík menom Derrick. Mal asi 180 cm a za sebou mal svoju malú dcéru. Dcéra bola asi v mojom veku a spýtala sa ma, ako sa volám a čo robím vo výťahu.

elevator photo
Photo by StockSnap (Pixabay)

Povedal som jej, že som sa stratil vo výťahu, a keď to Derrick počul, spýtal sa, či sme tí noví ľudia na 7. poschodí. To bolo naše číslo poschodia a on mi ho pripomenul. Vzal ma späť do nášho bytu a narazili sme tam na policajta, ktorý sa pýtal mojej plačúcej mamy na môj opis. Keďže to nebola dobrá štvrť a bolo to v rokoch 2000 – 2002 v New Yorku, ktorý bol vtedy ešte dosť nebezpečný, policajt usúdil, že ma uniesli a už o mne nikdy nebude počuť. Na tvári mojej mamy bolo vidieť nesmierne šťastie a úľavu a číslo poschodia som už nikdy nezabudol. Takisto som už nikdy nevidel Derricka ani jeho dcéru, ale nikdy na nich nezabudnem.

Zdroj

Barbora Piatková
Ahojte, volám sa Barbora a som študentkou informatiky na Masarykovej univerzite v Brne. Rada objavujem nové veci, športujem, trávim čas v prírode a nepohrdnem ani dobrým jedlom.
Odoberať
Upozorniť na
Meno alebo prezývka
Nie je povinný
Pre správne fungovanie komentárov spracúvame cookies, prezývky a e-maily používateľov

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.

0 Komentáre
Inline Feedbacks
Zobraziť všetky komentáre