Výchova detí je náročná životná úloha, ktorá so sebou prináša rôzne slasti i strasti. To už tak býva a je to úplne normálne. Deti vo vekovej skupine zväčša od troch do piatich rokov sú známe tým, že niekedy rozprávajú rôzne príbehy, ktoré sa nedajú logicky vysvetliť.
Nejde o to, žeby boli nezmyselné, ale o to, že sú to príbehy z ich života, ktorý už akoby raz prežili. V tomto článku vám predstavíme niekoľko príbehov, ktoré vyrozprávali deti a všetko sú to príbehy, z ktorých vás až zamrazí.
Mal som brata, ktorý zomrel na rakovinu mozgu. V tom čase sme mali mačku, ktorá akoby vedela, že bratovi niečo je. Na všetkých bola nepríjemná, pretože mala zdravotné problémy, ale k nemu bola neuveriteľne jemná. Chytal jej labky a ona mu to dovolila. Tri roky potom, čo zomrel, sa rodičom narodil ďalší chlapec. Keď mal tri roky, vyrozprával rodičom príbeh o čierno-bielo-hnedej mačke, ktorá mu dovolila chytať ju za labky. Mačka však zomrela rok pred jeho narodením.
Môj druhorodený syn mi zvykol hovoriť, že mal predo mnou inú matku. Povedal, že bola blondína a bola pekná. Bol trochu rozčúlený, keď o nej rozprával, pretože tvrdil, že ho nenechala dospieť. Údajne z tohto dôvodu si potom vybral mňa, pretože vedel, že ja mu dovolím vyrásť a zostarnúť. Keď dopovedal túto časť, bolo to niečo akoby hľadal upokojenie. Pýtal sa ma veci ako „Je to tak mami, teraz môžem vyrásť, že?“
Môj syn raz povedal: „Mami, keď som bol veľký a ty si bola malá, pamätám si ako sme tancovali v kuchyni“. Jediný človek, s ktorým som ako dieťa tancovala v kuchyni bol môj starý otec.
Keď mala moja dcéra 3 roky, zvykla hovoriť o svojom imaginárnom priateľovi. Hovorila, že je veľký a zábavný a trávi veľa času hraním sa s ňou. Keď som si jedného dňa pozerala staré fotografie a na stole bola položená fotografia môjho otca, dcéra sa ma opýtala odkiaľ mám fotografiu jej priateľa. Okamžite som mala zimomriavky po celom tele. Môj otec žil v tomto dome a zomrel pred 15 rokmi. V miestnosti, kde sa dcéra hrala, bola kedysi jeho kancelária. Keď som sa dcére opýtala na ďalšie podrobnosti o tomto jej priateľovi, tak odpovedala, že rozprával vtipne. Zimomriavky som mala opäť, otec bol totiž Austrálčan a nikdy sa nezbavil svojho prízvuku.
Moja dcéra mi raz povedala: „Bola som v tvojom brušku dvakrát mami. Prvýkrát som zomrela skôr ako som sa narodila, no vrátila som sa“. Potratila som 8 mesiacov predtým ako som druhýkrát otehotnela. Nikdy som o tom však dcére nepovedala, preto to nemala odkiaľ vedieť.
Keď bola celá rodina na večeri v reštaurácii v lyžiarskej dedine, kde si nedávno kúpili chatu, zažili niečo nezvyčajné. Hneď ako vošli, malá sestra mojej kamarátky povedala: „Poznám toto miesto, kedysi sme tu s mamou maľovali“. Na čo jej matka odpovedala, že tam nikdy neboli. Rodina tomu neprikladala spočiatku váhu, no neskôr sa dievčatko dalo do reči s čašníčkou a povedalo jej, že tam kedysi maľovalo. Čašníčka napokon zistila, že v 20. rokoch tam bolo umelecké štúdio, ktoré v roku 2000 prerobili na reštauráciu. Netreba dodávať, že celý stôl vrátane čašníčky zostal bez slov.
Môj malý 4-ročný brat povedal, že kedysi žil v džungli, kde zachraňoval zvieratá. Jedného dňa sa však musel rozhodnúť či zostane v džungli alebo bude žiť s nami. Vybral si nás, ale mojej mame povedal, že s nami nemôže zostať navždy, ale iba na chvíľu. Zomrel nedávno ako 26-ročný.
Keď som mal 4 roky, navštívili sme s rodičmi farmu mojej tety a uja. Začal sa zdvíhať vietor a v tom momente som sa otočil k rodičom a povedal som: „Musím zviazať balík sena. Takýmto spôsobom zomrel David“. Dodnes nikto nevie kto je David.
Môj vnuk v čase, keď mal 4 roky, zvykol hovoriť o továrni na ľad. Jedného dňa rozprával o svojom šéfovi Farvovi a o dni, kedy v továrni skončil. Keď som sa ho spýtal prečo dal výpoveď, otočil sa ku mne a s veľkými emóciami odpovedal: „Poviem ti prečo som dal výpoveď! Nechali ma pracovať 15 dní po sebe bez prestávky a mal som toho dosť!“ Bolo viac ako zvláštne počuť takýto hnev vychádzajúci z úst malého chlapca.
Keď mal môj malý brat asi 3 alebo 4 roky, povedal mi: „Keď som bol veľký, išiel som do vojny a už nikdy som sa nevrátil“.
S mojim 4-ročným synom som raz išiel okolo cintorína. Spýtal sa ma či si pamätám na deň, kedy zomrel a bol pochovaný. Odpovedal som, že nie a spýtal sa čo tým vlastne myslel. On zopakoval, že zomrel a pochovali ho na tomto cintoríne. Keď to povedal, všetky chĺpky na tele sa mi postavili.
Moja kolegyňa má syna, ktorý keď mal 3 roky povedal, že v minulosti pestoval ryžu a žil na mieste, kde sa stretávajú dve rieky. Dokázal pomenovať obe rieky a ona ich lokalizovala na mape vo východnej Ázii.
Môj prostredný syn sa volá po dedkovi mojej manželky. Pred pár týždňami sa na ňu zahľadel a povedal: „Pamätám si, keď si bola malá a sedela mi v lone“. Raz sa zahľadel aj na moju svokru, pohladil ju po tvári a povedal „moja dcérka“.
Keď mala moja dcéra 4 roky, povedala mi, že bola mojou starou mamou. V čase tehotenstva s dcérou sa mi veľakrát snívalo o starej mame.
Keď som mala tri roky, rozprávala som svojej mame každý večer pred spaním o svojej druhej rodine. Mala som súrodencov a psíka. Jedného dňa som ju požiadala, aby mi kúpila dievčenské nohavičky. Povedala mi, že mi ich kúpi, keď sa naučím používať nočník. Povedala som jej, že moja druhá rodina ma to už naučila. Ešte v ten deň som si nohavičky obliekla a odvtedy som sa ani raz nepocikala, vždy som sa už pýtala na nočník. Mama ma však do toho dňa nikdy neučila pýtať sa na nočník, a tak zostala v šoku.
Foto: Boredpanda
