O gulagoch sa nehovorí toľko, koľko o koncentračných táboroch. No takisto majú na svedomí obrovský počet úmrtí. My sa teraz pozrieme do Ruska a časť zeme, kde sú pochované telá sovietskych pracovníkov a čiastočne vidieť aj železnicu, ktorú v tom čase v neľudských podmienkach budovali. Zomrelo pritom až 300 000 väzňov a ich pozostatky sú ešte stále zakopané v pôde.
Tesne pod arktickým kruhom boli väzni v týchto strašných táboroch nútení pracovať na vlakovej linke, o ktorej sníval Joseph Stalin – železnica na trase Salekhard-Igarka. Jeho pomocníci vedeli, že je to terén, s ktorým nebolo možné pracovať, ale nikto sa mu to neodvážil povedať.
Fotograf, ktorý sa rozhodol hrôzostrašnú časť Ruska zachytiť sa vyjadril, že nepoznal mená táborov, ktoré sa tam nachádzali, pretože tábory neboli pomenované alebo ich mená sa „stratili“. Obrázky slúžia ako chladná pripomienka ruskej strašidelnej minulosti. Jeden z tých, ktorý prácu na železnici prežil – Aleksandr Snovský, fotografovi povedal, že hladujúci väzni dostávali len 200 gramov chleba a šálku vody denne.
Fotograf sa pre MailOnline Travel vyjadril, že je to jeden z najintenzívnejších fotografických projektov, ktorý kedy uskutočnil. Predtým, ako sa tam vydal, dopodrobna si naštudoval históriu. Pri skúmaní tohto miesta narazil na neuveriteľné príbehy o neľudských podmienkach vo vnútri gulagov. Napr. príbeh o mužovi, ktorý sa pokúsil o útek, no ten sa mu nikdy nepodaril. Chytili ho a ako trest ho nahého priviazali o stĺp, kde mu komáre vyciciavali krv až dovtedy, kým nezomrel.
Ženy sa pokúšali otehotnieť, aby sa vyhli režimu ťažkej práce. Gulag alebo nápravný pracovný tábor založili v roku 1919 a na svedomí to mal kto iný, ako Vladimír Lenin. Väzenia boli navrhnuté tak, aby odstránili kontrarevolucionárov a iné „nežiadúce“ skupiny ľudí, napr. aj homosexuálov.
Keď Lenin v roku 1924 zomrel, k moci sa dostal Joseph Stalin a gulagy sa stali čoraz rozšírenejšími. Medzi rokom 1929 a rokom 1953 bolo neuveriteľných, až 18 miliónov mužov a žien prevezených do týchto pracovných táborov na Sibíri a do ďalších základní Červeného impéria – mnoho z nich sa už domov nikdy nevrátilo.
Železničná stanica Salekhard-Igarka, ktorá sa nachádza na severnej Sibíri, bola akýmsi duchovným dieťaťom Stalina. Cieľom bolo spojiť ruské arktické vody so západnou železničnou sieťou a niklovými baňami na severe so sovietskymi továrňami na západe.
Väzni zo sovietskeho gulagu pracovali na tomto projekte od roku 1947 až do smrti Stalina, ktorý zomrel v roku 1953. Komunistickí vládcovia opustili projekt čoskoro potom, čo Stalin zomrel.
